Krajší názov tohto vznešeného podujatia, ktoré sa konalo v Petržalke v rámci projektu „Rodinná týždňovka“ Ligy proti rakovine, by nevymyslel ani Ľudovít Štúr. Ja mám pocit, že keby som teraz zaspal a prebudil sa o 200 rokov, tak sa v Bratislave už po slovensky nedohovorím. To však už nebude môj problém.
Ja som mal v ten krásny júnový deň iný problém a to nájsť na štvorkilometrovej trati okolo Draždiaka stanovište s bublinkami, cez ktoré budú účastníci preteku prebiehať. Cestou autobusom linky č. 95 som rozmýšľal či obísť veľkú vodnú plochu zľava alebo zprava. Túto dilemu mi pomohli vyriešiť dve krásne dievčatá, ktoré nastúpili do busu a podľa dresov bolo zrejmé, že máme spoločný cieľ cesty. Nie že by som sa ich pýtal kde je mnou hľadané stanovište, ale boli také pekné, že pud lovca mi hovoril – nasleduj ich! A to bola chyba. Smer, ktorým sa vybrali bol totiž najdlhšou trasou akou som sa mohol dopracovať k môjmu vytúženému cieľu, k bublinkometu /neviem ako sa to povie po anglicky/. Slnko pálilo, smäd ma trápil a nohy riadne boleli kým som obišiel celý Draždiak a našiel vytúžené bublinky.
Pouličný fotograf alebo ak chcete tak street fotograf to fakt nemá ľahké, ale pre dobrý záber som ochotný urobiť všetko. A oplatilo sa! Na tejto fotografii sú dve krásne dievčatá s fantastickou emóciou v tvárach, ktoré mi padli do oka už na začiatku cesty za jedinečným okamihom. No posúďte sami, oplatilo sa?