Rodáčka z Levíc Petronela Ela Brotková študuje na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je redaktorkou časopisu Divadelnej fakulty VŠMU Reflektor a elektronickej verzie časopisu Loutkář. Spolupracuje s módnou návrhárkou Ingrid Kakodyovou pri predvádzaní jej značky IngK. Svoju budúcnosť vidí v živote v zahraničí.
Aká bola tvoja cesta na Vysokú školu múzických umení v Bratislave?
Veľmi spletitá! Svoje vysokoškolské štúdium som pôvodne začínala na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde som študovala na Katedre dramaturgie, réžie a teatrológie do druhého ročníka bakalárskeho stupňa štúdia. V rámci štúdia na tejto katedre som však absolvovala aj polročný erasmovský pobyt na JAMU v Brne, kde som si v Ateliéri činoherní režie nakoniec uvedomila, že ma v divadle nezaujíma len herec, ale tak trochu aj práca s bábkou, objektom. Stalo sa tak vďaka konkrétnemu zadaniu vytvoriť dramaturgický plán brnianskeho Divadla Polárka – divadla pre deti a mládež.
A tak som si po návrate z Brna suverénne podala prihlášku na Katedru bábkarskej tvorby VŠMU (modul bábkarská réžia a dramaturgia), kde ma, zhodou okolností, prijali. Verila som si, no prijímacie pohovory na základe videí ma trochu privádzali do rozpakov. Z „bábkariny“ som však po roku nakoniec odišla. Odradilo ma obdobie pandémie...
Až som zakotvila na Katedre divadelných štúdií (odbor teória a kritika divadelného umenia), takisto na VŠMU, kde som znova mohla precitnúť vo svojej vášni k písaniu, aj čítaniu. Je to teoreticky náročné štúdium, ale dáva mi zmysel, pretože ma učí vnímať život i ľudí omnoho komplexnejšie, než predošlé odbory...
Študuješ divadelné štúdiá. Aké uplatnenie v živote ti dáva toto štúdium?
Po absolvovaní magistra mám ambíciu spraviť si doktorát a učiť. V poslednom čase ma dosť zaujala sémantika – náuka o jazyku a o zmenách jeho významu, ale aj symbolizmus. Samozrejme aj autorské písanie, keďže sama píšem. Takže by som sa v budúcnosti chcela špecializovať týmito smermi.
Z môjho odboru však nemusím nutne len učiť. Môžem pôsobiť aj ako redaktorka (tlač, televízia, rozhlas), archivárka, či sa realizovať aj v rôznych kultúrno-osvetových strediskách, vrátane knižníc, galérií, múzeí.
Popri potenciálnej pedagogickej činnosti ma v budúcnosti láka aj práca dramaturgičky, ideálne v bábkovom divadle.
Kde vidíš svoju budúcnosť po ukončení štúdia a prečo?
Rada by som sa uchytila v Českej republike. V Brne alebo v Prahe. Po zažitých erasmovských pobytoch na konkrétnych miestach som sa v nich cítila akosi slobodnejšie, než kdekoľvek na Slovensku. Znamenalo pre mňa obrovskú úľavu, keď som sa zrazu tak šťastne a spokojne mohla prechádzať po Prahe vo vytúžených zelených topánkach!
Ovplyvnila ma aj väčšia sloboda prejavu a bezpečnejšie, respektíve úprimnejšie spoločenské prostredie.
Mojím ďalším snom na živobytie je však aj Paríž – vychýrené mesto umelcov už niekoľko desaťročí... Ale cítim, že na Francúzsko budem musieť ešte jazykovo, aj psychicky dorásť. Raz sa tam však skutočne vidím! Napríklad túžim navštíviť Moulin Rouge.
Prechodne žiješ na internáte takmer v centre Bratislavy. Poskytuje ti toto mesto všetko, čo potrebuje mladý človek k životu? Je aj niečo, čo sa ti na Bratislave nepáči?
Myslím si, že áno. V Bratislave je veľmi veľa príležitostí na čokoľvek... Veľa kultúry, podnikov, aj mrakodrapov. Moje „mesto snov“ to však nie je. Vadí mi komercia a faloš, s ktorou sa tam často stretávam... Na druhej strane si z toho však možno zakaždým zobrať aj ponaučenie, že dnes sa oplatí veriť naozaj len málokomu. A že v živote ide každý len sám za seba.
Spolupracuješ s návrhárkou unikátnej odevnej značky. Môžeš nám o tejto spolupráci niečo prezradiť?
Fascinujú ma ľudia, ktorí sa neboja ísť proti prúdu. Majú vlastný „krikľavý“ názor za ktorým si prirodzene stoja. Ingrid taká presne je! Jej módny ateliér v starom domčeku na okraji Levíc je ako odrezaný od reality vďaka kúskom a doplnkom, ktoré sa v ňom nachádzajú. Milujem tú bláznivo-uvoľnenú energiu jej výtvorov, často z rôznych materiálov, farieb, aj vzorov. Veľakrát mám pocit, že moja duša je v jej oblečení ako doma.
S Ingrid nepravidelne spolupracujem ako modelka už od roku 2018. Dozvedela som sa o nej vďaka mojej kamarátke Veronike Mészároszovej, ktorá jej značku IngK zvykla neraz zdieľať na sociálnych sieťach. Jej odevná odvážnosť mi najprv priam vyrazila dych... Tak som Ingrid spontánne napísala, či by mi neušila sukňu na stužkovú.
Dočítal som sa, že si aj poetka na voľnej nohe. Kde môžeme vidieť tvoju tvorbu? O čom sú tvoje básne? Plánuješ svoju tvorbu vydať aj knižne?
Pravda. Písaniu poézie sa aktívne venujem už od strednej školy, kde som zakotvila v študentskom časopise Študentík, neskôr aj ako šéfredaktorka. Po nástupe na VŠMU som sa pre svoju pretrvávajúcu pisateľskú vášeň zapojila do časopisu DF VŠMU Reflektor. V poslednej dobe preň píšem hlavne rozhovory, ale aj recenzie, vrátane svojej poézie. Pár básní mi však už vyšlo aj v časopise Glosolália.
Moja poézia býva hlavne o ľuďoch – o tom, ako na mňa osobnostne pôsobia a v akých časopriestorových dimenziách si ich viem vďaka ich energii predstaviť. Častokrát ide o ľudí, s ktorými sa naozaj poznáme. O to väčšiu radosť im napokon spôsobuje, keď im moje verše aj zvyknem podarovať.
Určite by som sa svetu rada ukázala aj cez knižnú publikáciu. Ale nechávam tomu voľný priebeh... Zatiaľ píšem, čo mi sily stačia!
Si tiež redaktorkou elektronickej verzie časopisu Loutkář. V čom spočíva tvoja práca?
Do menovaného časopisu som sa dostala vďaka študentke z Katedre teorie a kritiky DAMU v Prahe, Eme Šlechtovej. Zaujali ju moje glosy, ktoré som písala na pár inscenácií v rámci pražského festivalu Přelet nad loutkářským hnízdem. Z jej ponuky sa teším dodnes, pretože Loutkář je skutočne renomovaný časopis existujúci už od roku 1928. Navyše jediný, ktorý aktívne mapuje (nielen) česko-slovenské bábkarské pole. Na Slovensku periodikum o bábkovom divadle dodnes nemáme, čo je škoda...
Do elektronickej verzie tohto časopisu nepravidelne prispievam recenziami na inscenácie, ktoré ma spontánne oslovia. Naposledy som napríklad reflektovala obnovenú premiéru Bábkového divadla Na rázcestí Neplač Anna v réžii Mariána Pecka.
Ako tráviš voľný čas?
Rada navštevujem najmä bábkové divadlá. Fascinuje ma javiskový objekt ako taký. Uvažovanie o tom, čo všetko môže počas jedinej inscenácie znamenať a do akých myšlienkových/ priestorových dimenzií sa až dostať, je pre mňa zakaždým veľmi vzrušujúce. Do divadla totiž chodím zámerne premýšľať, nie oddychovať.
Preferujem aj čítanie divadelných hier a poézie. Zo svetových dramatických autorov ma v poslednom čase napríklad nadchol Španiel Federico García Lorca – jeho práca s andalúzskou symbolikou, taktiež osobité živočíšne a ľudové prvky. V rámci poézie som našla isté súznenie so slovenským autorom a učiteľom Andrejom Hablákom. Baví ma jeho skratkovitá forma, nepravidelné rýmy i človečenské témy, ktorými sa svojsky zaoberá.
Kto sú tvoje vzory?
V mojom prípade ide často o pedagógov, či aj o umelecké osobnosti „zvonku“. Zvyknú ma inšpirovať ich životnými mantrami, vrátane umeleckých rukopisov, ktorými zvlášť obohacujú slovenskú divadelnú obec.
Ak mám byť konkrétna, v poslednom čase značne obdivujem režiséra a umeleckého šéfa z Bábkového divadla Na rázcestí v Banskej Bystrici – Mariána Pecka. Oslovuje ma jeho ľudskosť a otvorenosť. Taktiež odvaha nebáť sa konfrontovať detského diváka aj s náročnejšími životnými témami. Pozoruhodný je aj jeho cit pre javiskovú kontroverziu s prímesou cirkusantstva.
Doposiaľ som taktiež značne inšpirovaná aj umeleckým šéfom Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave, tiež zakladateľom Dezorzovho lútkového divadla – Gejzom Dezorzom – ktorý bol kedysi aj mojím pedagógom na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU. Dezorz ma v živote posmelil k väčšej smelosti, disciplíne i k osobnostnému rozvoju. Doteraz s úsmevom spomínam na prednášky, kde nám prízvukoval, aby sme neustále čítali... Jeho réžie sú pre mňa lákavé pre osobité historicko-spoločenské témy, a v poslednom čase i pre kreatívne využívanie technológií v divadelnom priestore.
Ktoré hodnoty v živote sú pre teba najdôležitejšie?
Zdravie, kariérny úspech a samozrejme, láska!
Tvoje obľúbené motto?
Budem parafrázovať jedného z mojich priateľov: Vyzleč sa a ži!