Čarodejnica a jej anjeli

Ja Oľga Viestová narodila som sa do krásneho, historického domu oproti Slovenskej filharmónii, tak ako môj starý otec, moja mama a aj môj starší syn. Takmer dvesto rokov dom patril mojej rodine. Čiže som taká „poctivá“ Prešporáčka. Starý otec Maďar, stará mama Nemka. V reštitúcii sa starému otcovi podarilo získať naspäť podiel. Dom však chátral, peniaze na jeho opravu neboli, tak som sa po smrti starých rodičov rozhodla predať ho. Vďaka tomu teraz žijem s rodinou v Rusovciach. Od siedmich rokov, po rozvode rodičov, sme žili s mamou v byte v Karlovej Vsi. Ale centrum mesta zostalo aj tak mojim domovom. Základná škola, ihriská, hodiny klavíru, cukrárne, každú stredu hotel Perugia a špagety, každú nedeľu detské predstavenia v PKO na nábreží, potom posedenie v Bystrici, teraz je to UFO. Veľmi veľa času som strávila so starými rodičmi. Po svadbe som sa do domu vrátila, do bytu pod nimi. Keď sa ma môj 15 – ročný syn pýta, že či je ok, že nevie, čo ďalej, pripomeniem mu moju profesnú cestu. Mama samoživiteľka mi vybrala strednú knihovnícku, nech mám remeslo v ruke. Štyri roky utrpenia. /úsmev/  Po polroku práce v knižnici mi došlo, že toto nie je moja cesta a mamin priateľ, novinár, ma naviedol na žurnalistiku. A do roku 2020 ma aj živila, skoro tridsať rokov. Posledných sedem som na voľnej nohe. Covid mňa a asi všetkých externistov na rok zastavil a ja som rada. Písať budem, ale už inak. V publicistike som mala pocit, že už som napísala asi všetko, spravila rozhovorov viac ako dosť a že začínam vykrádať samu seba. Písanie som odsunula. A venujem sa ďalším dvom prácam, numerológii, tarotu a maľbe ochranných, personifikovaných obrazov. Vždy som videla tak akoby za roh a v určitom období nastal čas.

Má tvoje priezvisko niečo spoločné s generálom Viestom?

Má. Priezvisko som vyvydala. Môj bývalý manžel bol nejaký generálov synovec z druhého kolena, úprimne, už si nepamätám ich prepojenie. Po rozvode som to nemala chuť vôbec riešiť, bola som šťastná, že to skončilo, bolo to naozaj veľmi náročné a dramatické. No a potom to už bolo moje novinárske „meno“. Ale prezradím ti niečo. Plánujem sa vrátiť k dievčenskému menu svojej mamy alebo starej mamy. Ktoré to bude, to si vypočítam. /úsmev/

Vo svojej novinárskej praxi si kládla otázky ty. Aký je to pocit, keď kladiem otázky ja tebe?

Úplne normálny. /úsmev/ Rada sa s ľuďmi rozprávam. Som otvorená bytosť, vravím, že som extrovertný introvert, nerobí mi problém hovoriť aj o sebe. A hovoriť s ľuďmi bola roky aj moja práca. Počas obdobia, čo ma živila publicistika, som spravila stovky rozhovorov. A nikdy som nepracovala štýlom otázka a odpoveď, som stará škola. O človeku som si zistila, čo sa len dalo, nemám problém sa otvoriť, čiže to bolo debatovanie pri káve, víne. Samozrejme, že ja som hovorila menej./úsmev/ Zásadne som sa vyhýbala „rozprávaniu“ cez mail, tie rozhovory nemajú šťavu, autenticitu, stojí veľa úsilia, prepísať ich do hovoreného slova. Za ľuďmi som cestovala, aj mimo krajinu. A keď teraz odpovedám, tak si uvedomujem, že sa dokážem prepnúť. Chápeš, ako keby som robila rozhovor sama so sebou. /smiech/

S kým si robila najzaujímavejší resp. najkontroverznejší rozhovor?

Jan Saudek. Pred pätnástimi rokmi. Do ateliéru sme s fotografkou dorazili asi o pol hodinu skôr, bola strašná zima, kalamita, do Prahy sme šli vlakom a zo stanice priamo k nemu. V predstihu. Čakal nás na najvyššom poschodí a medzi dverami si rozospatý zapínal košeľu. Mám to pred očami ako dnes, zatiahnuté tmavobordové zamatové závesy, tlmené svetlo, povestná stena. Naservíroval pred nás salámy, šunky, syry a víno. Chcel hovoriť o ženách, sexe, klasický Jan. Na rovinu som mu povedala, že preto som sa za ním neterigala. „Majstre, to je všade. Verím, že ešte na smrteľnej posteli budete svet udivovať svojou potenciou. Povedzte mi ale, prečo chcete ďalšie a ďalšie deti? Keď ste takým otcom, akým ste? Pretože keď urobíte ďalšie, tak ešte žijete? A viete, že ste hraničná osobnosť?“ Bolo to buď – alebo. Bol z toho štvorhodinový rozhovor o holokauste, radostiach, ťažobe jeho duše. Keď mi potom Sara Saudková do autorizácie napísala, že sa to číta tak, ako sa pije dobré víno, došlo mi, že áno, toto je ono. Čo ma naozaj baví a čo viem. Prišli ďalší, Jiří Langmajer, Rišo Stanke, Emil Horváth ml., Korben Dallas, Táňa Vilhelmová Dyková a veľa iných.

Medzi malebné zákutia Bratislavy patrí Albrechtov dom a dvor. Máš k tomu miestu blízko?

Moja stará mama z maminej strany, Marianna, inak, ako Ama som jej nepovedala, ktorá sa narodila a vyrástla v Bratislave, bola od detstva veľmi dobrou priateľkou Jána Albrechta, Hansiho. Každý deň sa vychystala, upravila, narúžovala a išla na Kapitulskú do jeho domu. Hansi chodil okolo nej a samozrejme nemecky jej diktoval do stroja poznámky. Tie doma neskôr prekladala a prepisovala. Alebo jej dal haldu svojich rukou písaných stránok textu a ona ich doma prepísala. Asi jediná ich dokázala prečítať. Zatvorím oči a vidím ju v jej obývačke sedieť za veľkým dubovým stolom, zahalenú do cigaretového dymu, ako ťuká do krásneho, starého písacieho stroja. Hansiho si pamätám veľmi dobre. Usmiaty, zhrbený, vždy mi ako malej a potom už dospelej pri zvítaní pobozkal ruku. Boli si veľmi blízki až do konca jeho života a viem, že jej potom, keď zomrel, nesmierne chýbal. To ich spoločné pracovanie bolo takým jej motorom.

Aký je tvoj vzťah k Bratislave ako takej?

Presťahovaním sa z mesta sa zmenil. Prvé roky som do centra chodila pomerne často, mala som miesta, ktoré som mala rada. Divadlá, výstavy, rôzne akcie, kaviarne. Vianočné trhy, Dobrý trh. No nejako som s ňou postupne stratila kontakt. Ako sa menila, prestala som jej rozumieť. Príde mi príliš povrchná, instantná. Určite sú stále miesta, čo vedia očariť, ale akoby ich bolo treba viac a viac hľadať. Nepáči sa mi nábrežie, ako sa zaobchádza s históriou, čo sa deje teraz v podhradí. A je príšerne drahá.

Tvojim druhým domovom je Praha. V čom je život v Prahe iný ako v Bratislave?

Do Prahy som išla za synom, na návštevu, žije tam piaty rok. Z jednej návštevy boli dve, tri. Uvedomila som si, že sa mi tam inak dýcha, že mi nesmierne vyhovuje jej kozmopolitnosť, sloboda ľudí aj mesta. Je nesmierne kultúrna. 28.10. je tam štátny sviatok a aj napriek situácií sme boli na krásnom koncerte, pri príležitosti výročia založenia prvej ČSR. U nás nič. Prečo? Naozaj každý deň máte na výber z množstva výstav, koncertov, predstavení. Výborne a nie draho sa tam je. Denne sa na mňa usmeje veľa ľudí. Samozrejme, nežijem na obláčiku, ako každé mesto a miesto má aj ona svoje slabé miesta. V čom je pre mňa iná? Ako sa v nej  dokážem zhlboka nadýchnuť.

Spomenula si mi, že by si rada vydala knihu. Máš už konkrétny nápad?

Päť rokov som písala do jedného magazínu poviedky. Každý mesiac jedna, až na zopár výnimiek. Príbehy o vzťahoch, láske, nádeji, s príchuťou erotiky. Vraj sú dobré. /smiech/ Rada by som ich pustila do sveta. V kompaktnej podobe. Zatiaľ po svojej línii a neskôr sa uvidí.

Venuješ sa numerológii a tarotu.  Maľuješ obrazy. Čo bolo skôr?

Najprv boli čísla a tarot. Už ako veľmi mladá som videla , ako sa vraví, ďalej ako za roh. Ale nedokázala som to vtedy uchopiť. Neskôr, už ako dospelá, som v živote riešila veľmi náročné veci a dostala som kontakt na jednu pani. Išla som tam s bázňou, až dešpektom, veď dobre, uvidí sa. Odišla som v miernom šoku. Pomenovala veci, ktoré nemala odkiaľ vedieť a počas rokov som si k nej chodila veci už potvrdzovať a ona ma nasmerovala k tejto práci. Vraj dokážem vytiahnuť správnu nitku, rozmotávať. Numerológia je zase úžasná veda, stará tisícky rokov.

A obrazy? Majú niečo tvoje dve práce spoločné?

Určite áno. Začala som abstrakty, bola potreba vyjadriť sa cez farby a štruktúry. Potom som jedného rána  otvorila oči, že počuj, veď ty máš robiť ochranné a personifikované duchovné bytosti. Čiže menovateľ je ľudská duša a adresát sú ľudské bytosti s dušou. Moje obrazy si môžete pozrieť na FB stránke Olga Sophia – Angels.

Aký je tvoj vzťah k fotografii?

Veľmi vrelý. Vždy som rada fotila. V New Yorku, pred dvanástimi rokmi, som si kúpila svoju prvú zrkadlovku. Jedno obdobie som pripravovala módne editoriály do lifestylového magazínu EMMA. Pozerala som ponad plece Braňovi Šimončíkovi, Petre Ficovej. Milujem práce Helmuta Newtona, Petra Lindberga . Naposledy som v Prahe bola na výstave Czech Press Foto. Inak aj môj dospelý syn fotografuje a je naozaj výborný.

Momentálne žijeme v „dobe pandemickej“. Ako táto situácia dopadá na tvoj život?

Existenčne našťastie nijako, partner má prácu. Ja tiež  a som za to nesmierne vďačná. Nemáme dlhy. Naopak, zblížilo nás to, mňa so synmi. Dala som si do života viac rovnováhy. Rusovce a Praha. Dlhé roky nesledujeme politiku, nepozeráme správy. Pud sebazáchovy ma naviedol odpojiť sa. Jasné, že neujdeš pred niektorými vecami, ale nedovolím okolnostiam zvonka, aby rozkladali môj rodinný, pracovný a osobný, vnútorný svet.

Máš životný cieľ, čo by si chcela dosiahnuť?

Pekne žiť.

Tvoje životné motto, obľúbený citát?

To slušné, Na Dámu alebo to od srdca? /smiech/ Kým nejde o život, ide o hovno. A kým neležíš na infúzkach na paliatíve, každá situácia má riešenie. Možno nie ideálne, jednoduché a príjemné v tom momente, ale má.

‍