Z malej simulantky víťazka

Dominika Chrapeková sa narodila v Trnave. Celé detstvo prežila v Hlohovci. Momentálne žije v Bratislave, ktorá jej prirástla k srdcu. Vyštudovala dve vysoké školy: VŠMU – tanečné umenie a Farmaceutickú fakultu Univerzity Komenského. Do povedomia verejnosti sa dostala vďaka tanečnej súťaži Let´s Dance. V spoločenských tancoch dosiahla úspechy na domácej i zahraničnej scéne.

S tancom si začala ako dieťa. Kde a aké boli tvoje začiatky?

Na moju prvú tanečnú hodinu ma doslova „nasilu dotiahla“ moja mama keď som mala 7 rokov. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Na základnej škole sme mali „tanečnú besiedku“, kde som sa nechala uniesť hudbou a celú som ju pretancovala. Pani učiteľky sa zmienili, že mám pohybové nadanie a že by nebolo na škodu ho podporiť. Tak ma mama prihlásila do jedinej tanečnej školy v Hlohovci. Počula som ako tam telefonuje a povedali jej: “Príďte s dcérou v stredu o 16:30“. V ten deň, kedy som mala ísť na prvú hodinu, som si ľahla na gauč a predstierala, že ma strašne bolí brucho. Mama vedela, že to hrám a povedala mi: „Ani to neskúšaj, vstávaj, ideme!“. Po prvej hodine som bola nadšená a odvtedy sa tešila na každú jednu ďalšiu. Nasledujúce 4 roky som tancovala v Hlohovci. Neskôr som prešla do iného tanečného klubu do Trnavy a nakoniec do Bratislavy.

‍Do povedomia širokej verejnosti si sa dostala vďaka TV súťaži Let´s Dance. Kedy to bolo, s kým si tancovala a na akom mieste ste ako pár skončili?

V roku 2017 ma oslovili tvorcovia TV show, v ktorej som tvorila pár so známym slovenským hercom Vladimírom Kobielskym. Podarilo sa nám prebojovať až do finále, v ktorom sme nakoniec zvíťazili. Na toto obdobie veľmi rada spomínam.

Zúčastnila si sa aj mnohých svetových podujatí a súťaží. Kde sa ti po športovej stránke páčilo najviac a prečo?

Vďaka tancu som mala možnosť veľa precestovať a páčilo sa mi naozaj všade. Pekné spomienky mám na Krakow v Poľsku, aj Soul v Južnej Kórei bol výnimočný. Ale predsa najkrajšie spomienky mám z Majstrovstiev sveta v Rige. Boli to veľkolepo zorganizované majstrovstvá sveta, kde bola krásna sála, nádherný galavečer, tancovalo sa na živú hudbu a podarilo sa nám skončiť na úžasnom 19. mieste z 90 tanečných párov.

Aké úspechy si dosiahla so svojim tanečným partnerom na svetovej úrovni?

Vzhľadom na získanie niekoľkých titulov majstrov Slovenska, sme sa pravidelne zúčastňovali majstrovstiev sveta a Európy, kde sa nám vždy podarilo prebojovať do štvrťfinále. Na základe týchto výsledkov sme získali 20. miesto vo svetovom rebríčku.

‍Spomenieš si na vtipnú príhodu zo súťaží?

O pádoch na tanečnom parkete, by vedel rozprávať určite každý tanečník. Ale mám jednu, na ktorú už teraz s odstupom času spomínam s úsmevom. S mojim prvým tanečným partnerom sme boli na súťaži spoločenských tancov. Po skončení prvého kola sa sčítavajú body a vypíšu sa na nástenku tanečné páry, ktoré postupujú . Po prvom kole, mi môj partner prišiel oznámiť, že sme nepostúpili. Bolo mi to ľúto, tak sme sa išli prezliecť. On odišiel domov a ja som zostala pozerať súťaž do konca. Počas druhého kola kde súčasne tancujú všetky páry , zrazu moderátor prerušil súťaž a začal hlásiť, že v tejto tanečnej kategórii chýba jeden pár. Všetci spozorneli a hneď nato vyhlásil, že to je pár s číslom ... a ja som si uvedomila, že to číslo bolo naše. Rýchlo som sa vybrala k nástenke a zistila som, že môj partner sa pomýlil a postúpili sme . V tej chvíli som sa strašne hanbila, nemala som odvahu ísť za moderátorom a povedať mu, že to sme my a môj partner už je dávno doma. Tak som sa tvárila že tam nie som.

Neuvažovala si o založení tanečnej školy?

Kedysi dávnejšie áno, ale upustila som dočasne od tejto myšlienky, ktorú samozrejme nevylučujem v budúcnosti. Momentálne sa tancom neživím, ale je to moja celoživotná súčasť a vždy nejako s tancom spojená zostanem.

Aké sú tvoje životné ciele v najbližšom období? Máš svoj nesplnený sen?

Rada by som spolupracovala s profesionálnymi tanečníkmi a venovala sa tvorbe choreografií. Mojim zatiaľ nesplneným snom je úspešné tanečné predstavenie, ktorého by som bola súčasťou a zároveň aj tvorcom.

Čo robíš vo voľnom čase?

Voľného času mám málo, a preto ho najradšej trávim v kruhu najbližších. Mojím hobby je všeobecne šport.

Aká si bola ako dieťa? Vyviedla si rodičom nejaké huncútstvo?

Ako malá som bola bystrá a čulá. Zručne som stále niečo vyrábala a „vylepšovala“. Strihala vlasy bábike a dokonca aj sebe. Mala som vo zvyku si na hlavu vyliať kašu alebo čokoľvek tekuté, čo som dostala na jedenie. Samozrejme sa mi to podarilo urobiť len vtedy, keď som čo i len sekundu nebola pod dohľadom. Boli dni, kedy sa mi to podarilo viac krát za deň.

‍Čo by si zmenila na Slovensku keby si mala tú moc?

Dnes je veľmi ťažké sa tancom uživiť a práve toto bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý som sa rozhodla nevenovať sa iba tancu v mojom živote. Myslím, že tanec je nedocenenou disciplínou v umeleckej i športovej sfére a preto by som si priala, aby sa to zmenilo.

Aký je tvoj vzťah k fotografovaniu? Tajomný hlas mi pošepol, že sa tomu chceš venovať.

Mám rada fotografie, ako aj ich samotnú tvorbu. Zachytávajú jedinečný moment a pohľad na ne s odstupom času vyvoláva vo mne spomienky. Majú svoje osobitné čaro a príbeh s nimi spojený. Verím, že môj blízky vzťah k fotografovaniu v budúcnosti rozviniem.

Tvoj obľúbený vtip?

Mám radšej historky zo života, rada sa na nich smejem, ale to by sme tu strávili pár dní. Vtipy si rada vypočujem, ale nikdy si žiadny nezapamätám.

Poznáš citát alebo motto, ktoré ťa vystihuje resp. je tvoje obľúbené?

Nemám konkrétne motto, ktorým by som sa riadila, ale pri rôznych životných situáciách si uvedomím, že všetko je relatívne a záleží od uhla pohľadu.

‍