Poet z ulíc

Šimon Ondruš sa narodil v Podunajských Biskupiciach, vyrástol na Petržalských sídliskách a dospieval v Mariánskom údolí. Dobre mu bolo v Bruseli aj v Prahe, ale pri Dunaji sa cíti zatiaľ najlepšie. Základnú a strednú vychodil u Uršulínok a vysokú u prof. Dušana Hanáka v ateliéri dokumentárnej tvorby. Ako režisér sa neuživil, skúšal to ako básnik ulice, napokon presedlal na tvorbu v reklame. Skrotol, skrotil talent a predával pivo, úvery, aj autá. No ledva vykročil na voľnú nohu, prišla korona. Básne a filmy ostali, pribudla politika.

Na sociálnych sieťach a asi aj v živote používaš meno Šimpe. Môžeš nám to objasniť?

Otec ma tak volal. Keď som bol malý, poskakoval som ako taký šimpanz. To meno viac hovorí o mne. Keď niekto zvolá na ulici Šimon, tak sa zvyknem otočiť, ale keď niekto kričí Šimpe, poskočí mi srdce, lebo viem že som to ja!

Si poet, ktorý tvorí svoje verše na ulici a takpovediac na počkanie. Prečo si sa rozhodol pre túto formu tvorby?

S poéziou má zas dočinenia môj starý otec a som hrdý, že sa volám ako on. Bol to veľký archeológ slov a etymológ slovenčiny. Rozprával mi zvláštne príbehy o konskej hrive a čo má spoločné s platidlom hrivna. Naučil ma žonglovať so slovami. Pocity, Vnemy, City, Nápady. Všetko som si zapisoval. Až toho bolo odrazu tak veľa, že som sa potreboval deliť. Tak som zo všetkých zápiskov vystrojil krátke vety, ktoré som ľuďom rozdával a neskôr aj priamo naživo písal. V tom je mi dobre.

Boli medzi ľuďmi pre ktorých si niečo na počkanie napísal aj verejne známe osobnosti?

Napíšem každému, kto príde. V tej chvíli je v mojom vesmíre človek predo mnou jediná hviezda. Na Dobrom trhu som raz mal šťastie na Andreja Kisku i Zuzanu Čaputovú. Obom som napísal s tým istým "big-bangom". Pani Čaputovú som ešte nepoznal.

Čo by si napísal pre mňa keby si ma stretol? Vlastne napísal si niečo keď sme sa neplánovane stretli na nábreží pri Dunaji?

V oku iskru mať - bleskovo vidieť pot a aj lesk

na chvíľu večnosti tknúť sa, nečakať na potlesk.

Kde publikuješ svoje verše? Vydal si už niečo aj knižne?

Samizdat R0ZUM V0 VRECKU, 2014, debut v Ikare - SAMOLÁSKA A SPOLULÁSKY 2018 a tiež instragramatiky ako @slovnikcudzichsnov

Aké máš plány v literárnej tvorbe?

Literatúra pre mňa nie je len tvorba. Je to aj terapia. Mne osobne v korone písanie už veľakrát zachránilo krk. Aj vedci sa nevedia doskúmať účinkov a pozitívnych vplyvov na zdravie a život. Terapeutické písanie dokáže zmierniť duševné následky kovidu, preto sa snažím rozšíriť o tom povedomie a inšpirovať ku písaniu, kde sa len dá. Pomalopis je skvelá metóda sebapoznávania a sebapretvárania. A keď kovid pominie napíšem hádam tucet piesní, dve drámy a novelu.

Si  asistentom europoslanca. V čom spočíva tvoja práca?

Michal Wiezik zo strany SPOLU je asi jediný politik, ktorému som ochotný poskytovať mediálny servis. V zásade sa angažujem v jasnej a zreteľnej komunikácii - všetci teraz vidíme, ako je to veľmi dôležité. Michal Wiezik je kapacita v odbore i ľudsky, hlboko rozumie prírode a je veľmi spontánny. To si nesmierne vážim. Kiež by sme mali takéto osobnosti aj v domácej politike.

Vstúpiš niekedy do politiky?

Už som vstúpil. Práve do strany SPOLU. Dlho som zvažoval kam. Od vraždy novinára, cez voľby až po koronu som hľadal, kde by som sa mohol angažovať. Napokon, nebolo moc na výber. Veľké osobnosti ako Juraj Hipš, či Erik Baláž sú iba v tejto maličkej mimoparlamentnej strane. Po rozklade s progresívcami zmladila, oživla a hoc ju prieskumy nevidia, na scéne je najsympatickejšia - makajú, menia veci aj bez systémovej moci a moc nekritizujú moc. V tomto má strana obrovský potenciál nabrať podobne zmýšľajúcich a cítiacich ľudí. Ostatne, verím že len takýto prístup a emócia nám pomôže preklenúť náročné obdobie, ktoré príde po kovide. Môže to byť samozrejme aj ináč, ale ja verím tomuto. A na slovenské pomery majú svetovo pokryté školstvo a prírodu - čo sú nohy bez ktorých do tretieho tisícročia nevkročíme.

Máš aj iné záľuby ako písanie?

V poslednej dobe v sebe prebúdzam filmára a nakrúcam o mladých mužoch, ako sa z nich stanú Muži. Nepredstavujme si nič obskurné. Mladíci odchádzajú na týždeň do hôr, kde siahnu na dno svojich možností duševných aj telesných a síce vyčerpaní ale v plnom vedomí za účasti rodičov vystupujú zo sveta Matiek a vstupujú do sveta Otcov. Film by mal byť niekedy pred letom. Inak rád počúvam a pozorujem oheň a za ostatný rok objavujem jazdu na koni a na horách. Oboch sa bojím, ale pri oboch rád prekonávam strach. Keď môžem, tiahnem do prírody, ponorím nos do knihy alebo zaborím prsty do strún.

Ako by si charakterizoval sám seba?

Priateľský, zádumčivý, hravý.

Čo sa ti páči resp. čo by si zmenil na meste v ktorom žiješ?

Najviac sa mi páči rieka Dunaj. To je mocný živel. Každý deň oslávim veľtok krátkou básňou. Ale uvítal by som väčšie zapojenie rieky do života mesta. Teším sa, až raz bude prístupnejšia ľuďom a jej sila viac využívaná v prospech návštevníkov. Nábrežie by bolo veľmi, veľmi živé.

Kde by si chcel žiť keby si mal možnosť si vybrať a prečo?

Chcel by som byť viac tu a teraz. Aby som bol viac duchaprítomný.

Tvoj obľúbený citát, životné motto?

Pokloň sa všetkému čo si zničil, znič všetko čomu si sa klaňal.

‍