Vône a hry môjho detstva

Z obdobia kým som začal chodiť do školy si toho veľa nepamätám. Teda ak niečo, tak len z rozprávania mojich rodičov. Aj to mi utkvela v hlave len jedna spomienka. Vraj som moju o rok mladšiu sestru dvakrát trafil s hruškou do hlavy keď bola v otcovom náručí a ja som žiarlil. Bolo to na vzdialenosť asi 5 metrov z dvora do kuchyne u mojich starých rodičov.

Ako dnes si spomínam na školské začiatky. Stará škola na Pohraničnej ulici v Komárne. V triedach drevená  dlážka napustená nejakým moridlom alebo čo to bolo. V kúte veľké liatinové kachle,  do ktorých chodil školník v zime a to aj cez hodinu prikladať uhlie. Bolo tak prachové, že keď s námahou vzbĺklo, tak kachle vybuchli až sa otvorili násypné dvierka a do triedy sa vyvalil hustý dym. Museli sme pootvárať okná a oblečení v bundách sme pokračovali vo vyučovaní. Vybuchovaniu občas pomohli aj spolužiaci, ktorí do pece cez prestávku hádzali tzv. poplašňáky.  Okrem smradu z pece mám dodnes v nose vôňu učebníc, zošitov, obalov, peračníku a farbičiek. V tretej triede som bol zamilovaný do istej Magdy Bednárikovej, čo som s hrdosťou oznámil môjmu otcovi a ten sa nevedel zdržať hlasitého smiechu. Ona o tom ani netušila.

Na obedy som chodil do školskej  jedálne, kde som získal odpor k špenátu, ktorý nejem dodnes. Po obede do družiny. Tam sme väčšinou kreslili alebo hrali na dvore vybíjanú. Najlepším kamarátom mi vtedy bol Zolo Kostanko, ktorý už dávno nie je medzi nami. Bolo mi tam dlho a tešil som sa domov. Od štvrtej triedy už som chodil domov s kľúčom na krku hneď po vyučovaní. Chodili sme takto spolu traja, štyria a vždy sme chceli niekomu z nás utiecť. Spomínaš Ruženka Žibritová na Doda Meszárosa a Bedricha Gewislera?

Vtedy sme chodili do školy ešte aj v sobotu. Po príchode domov som hodil tašku do kúta a išiel von. Bývali sme neďaleko železničnej stanice v dobe parných lokomotív a prvých dieselov zvaných Sergej. V dvojizbovom byte boli jedny kachle na uhlie. Vývod z komína v kuchyni, zaslepený puklicou občas pod ťarchou sadzí vypadol a tie sa vysypali na cesto, z ktorého chcela mama napiecť lekvárové buchty. Na Vianoce voňala v obývačke živá borovica alebo smrek. Ďalšia z vôní na ktorú nezabudnem. S otcom sme potajomky vyjedali čokoládové salonky a kamuflovali ich neprítomnosť. Prievan okolo netesných okien odhalil našu maškrtnosť. Na obrazovke televízora Mánes sme mali pripevnenú trojfarebnú fóliu a tešili sa, že sledujeme jediný program v tej dobe vo farbe.

Ako dieťa som väčšinu času trávil vonku a to za každého počasia. Domov som prišiel iba keď som bol hladný alebo smädný. Rodičia nemali šajnu kde sa nachádzam. K hre sme používali všetko dostupné na čo sme narazili. Chytali sme chrústov, trúdov, motýľov, lúčnych koníkov, žaby a robili s nimi veci, za ktoré by som si dnes dal pohlavok. Rámy  s bicyklových kolies a palička na ich poháňanie boli ďalšie veci, ktoré sa nachádzali v našom supermarkete zvanom dvor. Neskôr, ako sme rástli, pribúdali sofistikovanejšie zábavy. Z dutého kľúča, klinca, kúsku špagátu vznikol prístroj naplnený zoškrabanými zápalkovými hlavičkami, ktorý pri náraze o stenu vydal slušnú ranu. Rana bola ešte hlasnejšia keď sa tak udialo v chodbe niektorého z okolitých domov. Niekedy bola rana tak silná, že dutý kľúč roztrhlo. Kúsok celuloidového pravítka zabaleného v sírovom novinovom papieri po zapálení husto dymil. Takto vyrobenú dymovnicu sme opäť hádzali do chodieb domov. Ani neviem kde sme ten papier nachádzali. Handrové vrecko s hlinenými farebnými guličkami, ktoré sme po dvoch hádzali do jamky v zemi vyhĺbenej pätou, bolo vo výbave každého chalana.

Na konci piateho ročníka som urobil prvé samostatné rozhodnutie a prehlásil sa na inú školu, ktorú ako novú otvorili bližšie k nášmu domu. Bola to ZDŠ na ulici Práce. Rodičom som nič nepovedal a tí 1. septembra len otvárali oči, že do ktorej školy to ja idem. Ani mi nevynadali, tak boli šokovaní. Spolužiakov a dievčatá z môjho ročníka mám dodnes pred očami. Všetkých si pamätám – Števa, Miloša, Paľa, Ďura, Silviu, Blanku, Evu, Juditu, Zuzku...atd. Po ukončení povinnej školskej dochádzky sa naše  cesty rozišli a s niektorými som sa zišiel až po mnohých, mnohých rokoch a s niektorými len nedávno. Naposledy cez facebook s Blankou a Silviou, ktoré sa na mňa už nepamätali.

Cez prázdniny som  chodieval na celé dva mesiace k dedkovi a babke na dedinu neďaleko Nitry. Ja som chodil k čáporskej a moje sestry k cabajskej babke. Tak sme ich volali podľa názvu dediny, v ktorej žili. Dnes je to jedna dedina s názvom Cabaj-Čápor. Miloval som toto obdobie a bol som tam veľmi šťastný. Z týchto časov mám veľa spomienok. Chodieval som s babkou na pole okopávať burgyňu, kukuricu alebo zemiaky. Pásol som husi, chodil po strnisku, v prachu bosými nohami. Prvýkrát a naposledy som tam preplával rybník, ledva som s dychom vystačil. V zime na tom istom rybníku som sa korčuľoval na ľade, ktorý sa pod mnou prehýbal. Na rybárske lanko sme s chalanmi chytali kaprov, kým nás nezačal naháňať hájnik. Skúšali sme prvé cigarety značky Detva, ktoré stáli jednu korunu. Dnes by mi vlasy stávali dupkom, keby toto robili moje vnúčatá. Vôňa ovocia a zeleniny priamo zo stromu, z kríku alebo zo zeme bola tak výrazná, že na ňu nikdy nezabudnem. Tieto plody boli samozrejme najchutnejšie zo susedovej záhrady. Ruky hnedé od mladých orechov a modré ústa od moruší boli znakom, že nám chutilo. Kôstky z marhúľ sme sušili na slnku a potom rozbíjali kameňom, aby sme sa dostali k chutnému jadru.

Raz do týždňa chodil po dedine zmrzlinár, ktorý na seba upozorňoval zvončekom upevneným na káre. Vanilková zmrzlina v špeciálnej nádobe stála jednu korunu za kopček. Občas som mu vozík pomohol tlačiť za čo som mal porciu zadarmo.

Drevená latrína na dvore určenom pre hydinu, stála pri hnojisku medzi zajačárom, kurníkom a chlievom pre prasa. Ten odor si viete predstaviť. Miesto toaletného papiera boli nastrihané noviny a časopisy.

Starí rodičia mali televízor, ktorí sme občas sledovali kým nevypadla elektrika, čo sa v tej dobe stávalo často. Keď išiel okolo niekto na motorke obrazovka začala zrniť a hlasno šumieť.  V rozhlase po drôte som v nedeľu počúval rozprávky, program Hráme našim jubilantom a Hlaváčka s Krajíčkom, ktorý hrali nejakých dedkov na priedomí.

Dedko ma naháňal v kuchyni okolo stola a ja som nebol schopný sa od smiechu pohnúť. Hračiek som mal pramálo, ani neviem či nejaké vôbec. Hrával som  sa s kukuričnými zrnami, s bielou a farebnou fazuľou. To boli akože husi, kačice a kuriatka. Zimné a občas uhoľné prázdniny som u starkých trávil tiež. Aj snehu bolo v tej dobe akosi viac. Po smrti babičky som do ich domu viac nevstúpil.

Moje detstvo nebolo bohaté na hmotné statky, ale som rád, že bolo také ako bolo. V mysli som si ako dieťa prial a nikdy som o tom nikomu nepovedal, aby som nezažil vojnu. Toto prajem aj mojim deťom a vnúčatám.

‍